ROZHOVOR SO STARKÝMI
Milý dedko aj ty babka,
povedali by ste pravdu o sebe,
čo vám spôsobilo toľké vrásky na čele?
Moje deti,
to sú vrásky starostí,
strádania aj radostí.
Povedzte iným, ale predovšetkým nám,
ako zbehli všetky roky starých otcov a tiež starých mám?
Ach môj vnúčik milý,
celý príbeh začal vtedy,
keď som mala viacej sily.
Keď sme boli ešte celkom malí,
s guľôčkami sme sa hrali.
Hračky boli bábky z látky,
a tiež vystrúhané z dreva,
nebolo nám iné treba.
A čo škola?
Taká istá bola?
Do školy sme pešo v čas aj nečas kráčali,
s kamarátmi rozhovory s huncútstvami striedali.
Cez prestávku hrušky, slivky sušené,
zo dňa na deň stúpali nám na cene.
Chlieb a jedlo sme si veľmi vážili,
Poznali sme, čo je nedostatok
a aj biedu sme si zažili.
A čo neskôr, zostal vám čas pre seba?
Nebolo vám zabaviť sa treba?
Podrástli sme trochu,
zmocnili sme do sily,
každý podľa schopností a veku,
povinností sme sa chopili.
Jeden v dome, iný na poli.
No a ten ďalší,
staral sa o súrodencov, veď bol starší.
Spokojní ste boli, netúžili po inom?
Nie veru, veď bol šťastných ľudí plný dom.
Večer unavení, ale plní radosti,
že sme vykonali správnu vec,
líhali sme za vyhriatu pec.
Nikdy sme však nezabudli, zrána prosiť požehnanie,
no a k večeru zas na perách,
znela chvála, ďakovanie.
A čo z toho plynie pre mňa, láskavý môj deduško a babička?
Nikdy netúž po bohatstve,
nechci toho veľa,
za všetko byť vďačný treba.
Usilovný buď jak včelička,
váž si vždy aj málička.
Nezabúdaj iným dobre priať,
vtedy budeš šťastie žať.